„Alibi“ zvané Rakovina...

Autor: Jozef Marček | 15.4.2012 o 15:00 | Karma článku: 13,98 | Prečítané:  2257x

Už dlhšie som si nevedel nájsť čas na blog ale dnes konečne prišiel ten deň kedy mám chvíľu len pre seba. Denne sa stretávam s otázkami že kedy bude ďalší článok a že prečo už nepíšem. Tak sa pokúsim nájsť odpoveď na otázku prečo som si dal pauzu ale aj na pocit viny keď sám seba presviedčam o tom že keby som neochorel vraj by bolo všetko úplne inak. Snažím sa zvaliť všetku „vinu" na rakovinu...

Začal som bádať po tom kde je vlastne problém môjho útlmu a myslím si že som na to prišiel. Keď som začínal blogovať bol som plný túžby dostať zo seba určité pocity ktoré sa slovami nedajú jednoducho vyjadriť. Písal som o veciach ktoré som prežil ako pacient na oddelení, ale aj o tom ako som sa vtedy a cítil a čo všetko tento boj ruka v ruke prinášal. Snažil som sa to všetko opisovať tak ako som to cítil ale nerobiť z toho príliš veľkú tragédiu. Viac menej s nadhľadom a so štipkou čierneho humoru.

Zrazu nastal zlom a ja som nevedel o čom mám písať. Moja studňa myšlienok a pocitov ktoré som chcel vykričať do sveta zrazu vyschla. Nevedel som ako ďalej. Často ma prepadal pocit že keby som bol chorý ľahšie by sa mi písalo. Vtedy človek akosi vnútorne bojuje proti všetkým a všetkému a má predsa viac podnetov na opisovanie skutočností. Stále som bádal v minulosti že čo také som prežil počas toho obdobia. Retrospektíva bola na prvom mieste. Nakoniec som prišiel na to, že nemusím písať len o tom ako ma Rakovina formovala počas choroby, ale že by som mohol písať aj o tom ako ovplyvňuje moju budúcnosť. Každý obyčajný deň. Moje myslenie...postoje voči ľuďom v rozličných situáciách.

Dnes teda aj o tom ako sa moje vnútro snaží pri neúspechu neustále vyhovárať na túto chorobu. Často zažívam ten pocit keď za dôvod môjho neúspechu alebo zlyhania pokladám rakovinu. Áno, bežný človek by si možno povedal že po tom všetkom čo som si ňou zažil je to úplne normálne ale mne to s odstupom času príde ako alibizmus. Vyhovárať sa pri športových sklamaniach na rakovinu...alibizmus. Málo som sa snažil a neobetoval som tomu všetko čo som mohol. Tvrdenie že po tom všetkom čím som prešiel je aj toto fajn...alibizmus. Vyhovárať sa pri študijných nedostatkoch...alibizmus. To že liečba- ožarovanie ovplyvnilo moju schopnosť pamätania a učenia sa...alibizmus. To že od posledného vyliečenia (cca 2roky) si neviem nájsť priateľku lebo sa bojím, že keby som znovu ochorel, že by „musela" prežívať pri mne tie isté trápenia ako moja posledná priateľka...alibizmus. Takto by som mohol pokračovať dlhým zoznamom činností ktoré sú neustále ovplyvňované mojou minulosťou. Fakt že choroba menila a mení moje postoje je nevyvrátiteľný. Viem že v chorobe mám takmer nepriestrelné alibi ale sľubujem sám sebe že sa ho budem snažiť „zneužívať" čo najmenej aj napriek tomu že som oň tak urputne bojoval...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?