Už nikdy nebudeš môcť...a predsa...

Autor: Jozef Marček | 26.7.2011 o 19:06 | Karma článku: 14,57 | Prečítané:  2674x

Dnes o niečom čo som zažil krátko po príchode na detskú onkológiu a zároveň aj o tom, čo ma silno ťahalo vpred v boji za „zdravým". Silný okamih v momente keď som sa ešte len snažil pochopiť kde sa nachádzam a čo so mnou bude ďalej.

 

Už nikdy nebudeš môcť...slová ktoré sa ťažko počúvajú a ešte ťažšie sa s nimi žije.

Pár dní po mojom preradení na onkológiu, v čase keď som sa ešte len „ubytovával" prišla na moju izbu žena v bielom plášti. Medzi dverami som si ju skúmavo premeriaval a jemne pohŕdavým pohľadom naznačoval že pokiaľ je to psychologička že nemám záujem. Sadla si oproti mne a začala sa „spoveď". Najskôr otázky ohľadom rodiny, záľub, neskôr prišla na rad škola. Na otázku akú strednú školu navštevujem som odpovedal športové gymnázium. V tvári pre mňa neznámej pani v bielom plášti bolo možné badať isté znepokojenie. Nasledovala ďalšia otázka. Spýtala sa ma že aký šport robím a ja som bez zaváhania odpovedal futbal. Nastalo nepríjemné ticho po ktorom z pani v bielom vyšla táto veta:" Vieš, je mi to ľúto ale futbal už nikdy nebudeš môcť hrať!" Cítil som náznak súcitu ale vôbec sa mi to nepáčilo. V momente som nevedel či jej mám vynadať alebo čo mám robiť. Tento okamih bol pre mňa porovnateľný s okamihom kedy som sa dozvedel že mám rakovinu. Opäť tu bol boj môjho podvedomia.

Iba pre spresnenie od 5 rokov som sa venoval futbalu. Takmer denne som naháňal loptu na školskom ihrisku. Potom prišla stredná škola zameraná práve tak aby som sa mohol čo najviac zdokonaľovať. To znamená 5-6 tréningov týždne a cez víkend zápas. Neexistoval deň kedy by som bol bez fyzickej aktivity. Všetci čo aspoň trochu športujú určite chápu že šport je niečo ako droga. Deň bez neho a už ma triasla doma nuda a prebytočná energia. Celé detstvo som obetoval tomu aby som niečo vo futbale dokázal. Ráno som sa zobudil išiel do školy a zo školy som sa vracal okolo 19:00 unavený. A to stále dookola. Zrazu som ochorel a musel som sa zmieriť s tým že istý čas pobudnem na posteli. Niečo pre mňa nemysliteľné sa stalo skutočnosťou a musel som sa s tým zmieriť. Zopár dní mi to trvalo kým som sa zmieril s tými slovami ktoré mi povedala. Po týchto dňoch nastal proces ktorý by som nazval ozdravovacím alebo protestným. Začal som sa zaujímať ohľadom mojich možností. Počas celej liečby ma ťahali vpred tie nepríjemné slová. Už nikdy nebudeš môcť...čím viac som si to opakoval tým viac som bol odhodlanejší dokázať tejto pani že nemala pravdu a že jej prístup k „pacientovi" mal od profesionálneho veľmi ďaleko. Neskôr nastal moment keď som sa prvý krát doliečil a nastal pomaly trénovať. Postupne zvyšoval záťaž až napokon som dostal od onkológa povolenie hrať.(asi rok po vyliečení)  Druhý najšťastnejší deň v mojom živote. Prvý bol keď mi doktorka povedala že som zdravý a môžem ísť domov.

Časom som pochopil že možno práve po tých nepríjemných slovách som sa o to viac zomkol a začal bojovať. Nechcel som si nechať vziať svoj sen a ani som si nenechal!

Často počúvate zo všetkých strán ako ľudia vami pohŕdajú a podceňujú vás. Skúste práve tieto negatívne udalosti využiť vo svoj prospech ako istý impulz „to" dokázať. Ako niečo čo vás motivuje pracovať ťažšie, tvrdšie. Ani nie tak pre nich ale hlavne kvôli sebe...  (Pani v bielom plášti je jedna doktorka ktorej meno nechcem spomínať a necítim k nej žiadny typ hnevu iba obdiv...časom som ju spoznal a zistil že robí prácu ktorá je v dnešnej dobe veľmi vzácna a náročná...)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?