Keď sa onkologické „dieťa“ musí stať „dospelým“...

Autor: Jozef Marček | 20.5.2011 o 12:19 | Karma článku: 21,82 | Prečítané:  4893x

  Už dlhšie ako dva týždne nosím v hlave dva námety na blog. Žiaľ až dodnes nebolo času a ani chuti napísať niečo zmysluplné. Človek sa stále učí a aj keď sa neučí tak sa tvári že sa učí aj keď o čas ho oberá jedna návyková sociálna sieť. Skúškové obdobie nie nič príjemné pokiaľ sa celý semester „flákate" a behom týždňa sa chcete naučiť na všetky skúšky.  Ale asi nie som prvý a ani posledný. Poďme späť k mojej nedobrovoľnej premene na dospelého.  

 

Pred týždňom štvrtok som bol v Bratislave na kontrole. Pravidelná kontrola kde si donesiem z domu výsledky neurológie, očného, nefrológie...jednoducho to čo doktorka uzná za vhodné. Vojdem do nemocnice na prízemí sa zaregistrujem aby o mne na 4 poschodí vedeli že som „tu". Idem poschodie po poschodiu a medzi tým sa pozerám cez presklené dvere aké sú všetky ambulancie preplnené. Na 4-ke si odfúknem a zamýšľam sa či už som taký starý keď som takýto zadýchaný. Prejdem prahom ambulancie s úsmevom pozdravím a posadím sa. V kúte sedí mamička asi s trojročným chlapcom, je veľmi živý a je na ňom vidieť že si neuvedomuje čím práve v živote prechádza ( ach tá detská nevinnosť, neschopnosť sa brániť, ten pohľad na svet keď stačí jeden úsmev na mamu a tá aspoň na chvíľku zabudne na všetky starosti a trápenia ). Chlapček má jazvu cez celú hlavu. Moja jazva mi zrazu príde ako „škrabanček" na hlave. Predo mnou sedí dievča, môže mať tak 15 rokov viac nie. Parochňa na hlave je tak nerozoznateľná že človek ktorý sa pozrie len na moment nemá šancu zistiť že to nie sú jej originál vlasy. Nikdy mi nebolo čudné že väčšina detí okolo je odo mňa mladšia. Stále som sa cítil ako jeden z nich. Dieťa. Dospelejšie dieťa. V tom sa otvoria dvere a sestrička ma volá na odber. Zavriem za sebou. So sestričkou prehodím pár viet o tom ako sa mám, ako sa má ona a či je veľa detí na oddelení. Behom chvíle je po odbere. Už len počkať si na doktorku aby ma pozrela a môžem ísť domov. Tento čas si vždy krátim raňajkami v bufete. Tam strávim zhruba pol hodinu a vrátim sa späť na 4-ku. Na moje prekvapenie bolo málo detí na kontrole a behom pár minút si ma zavolala dovnútra aj doktorka. Pozdravím s úsmevom a posadím sa. ( pri poslednej kontrole mi doktorka avizovala že toto bude moja posledná kontrola na detskom oddelení a že si budem musieť potom vybaviť niekde na dospelých či už v TN alebo BA, už vtedy ma prepadli čudné pocity ) Od kedy som sa posadil mi behalo hlavou že len nech si nevšimne to že už som pristarý na kontroly u nich. Po chvíli prišiel ten nepríjemný - zlomový moment. Doktorka sa ma spýtala koľko mám rokov. Zamyslel som sa. Chcel som povedať ...16...17...18...19... žiaľ nedalo sa v karte mám dátum narodenia a tak som len zašomral tichým hlasom že za dva týždne budem mať 21. Doktorka na mňa s úsmevom odvetila že no tak to už sa vidíme asi posledný krát mladý muž. To bolo presne to čo som nechcel počuť. Nasledovali nejaké formality ohľadom správ a podobne a bol som „voľný". Rozlúčil som sa a išiel som s otcom do auta. Sadol som si a oco išiel ešte kúpiť kvetinu pre doktorku. Ja som zostal v aute. Nedokázal som sa tam vrátiť. Keby som mal po ceste späť stretnúť niekoho z oddelenia tak sa asi rozplačem. Nevnímal som to len ako rozlúčku s kontrolami ale hlavne ako rozlúčku s celým oddelením zo všetkými fantastickými  ľuďmi okolo ktorý sa nám snažili dať prvé aj posledné. Dať na porovnanie mojich pocitov z rozlúčky odchod z detského tábora po lete by asi nebolo adekvátne. Predsa len som na oddelení prežil hlavnú časť svojho dospievania. Nadobudol som tam úplne iné vzťahy a priateľstvá. Neskutočné zážitky nabité emóciami. Spomienky ktoré písal sám život. Dostal som do života štvrtý rozmer....a teraz to musím všetko opustiť. Všetko toto mi prešlo v aute hlavou a oči sa mi zaleskli. Rozplakal som sa ako malý chlapec. Vedel som že raz to príde ale netušil som že ma to zasiahne až tak hlboko dovnútra. Darmo v živote prichádzajú momenty kedy sa musíme stať dospelými či už vekom alebo rozhodnutím a nie vždy to bude dobrovoľné. Niekedy chceme čas vrátiť, inokedy zastaviť ale takto jednoducho to nefunguje. Celú cestu domov som bol ticho. Nedokázal som sa stotožniť s tým že keby som niekedy znova ochorel že by som musel ísť medzi dospelých. Neviem si predstaviť že by som na oddelení nestretal všetkých tých ľudí...priateľov...moju druhú rodinu.

VŠETKÝM ČO SOM MAL TÚ ČESŤ počas mojej cesty dospievania SPOZNAŤ PATRÍ SRDEČNÉ ĎAKUJEM...aj vám „hore"...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?