Už sú to tri roky čo si odišiel...

Autor: Jozef Marček | 4.4.2011 o 22:03 | Karma článku: 19,91 | Prečítané:  4761x

  Dňa 30.marca 2011 to boli presne 3 roky čo nás opustil jeden z najväčších bojovníkov akých som mal tú česť na detskej onkológií poznať. Osoba s ktorou som trávil takmer všetok čas počas mojej liečby.  

 

Zo začiatku spolubojovník. Časom kamarát, priateľ. Neskôr brat. Po pár dňoch nám bolo jasné že toto stretnutie bolo osudové. On vedel o mne takmer všetko a ja takisto o ňom. Počas dlhých večerov v nemocnici sme prebrali všetko od choroby až po dievčatá a školu. Ondrej. Ondrik. Pipko Lampardik. Oňo. Každý mu vravel inak ale pre všetkých z nás čo sme ho poznali zohrával dôležitú úlohu v našich životoch. Človek ktorý bol šíriteľom životného optimizmu a neskutočne nákazlivého smiechu, ktorým si získal každého. Všetky sestričky ho zbožňovali. Vlastne celé oddelenie ho zbožňovalo a všetci ho poznali. Ako som už uviedol v jednom z mojich bývalých blogou na oddelení ma naučil všetko čo som potreboval vedieť. Bol pre mňa trpezlivým učiteľom a priateľom s ktorým sme sa vždy vedeli vypočuť, podržať a podporiť. Keď bolo treba vedeli sme si spolu aj poplakať. Ťažké chvíle na oddelení sa dvom ťahajú lepšie. Ako sa vraví „každý chvíľku ťahá pílku" tak to platilo aj v našom prípade. Keď bolo napríklad mne strašne zle počas chemoterapie, tak to bol práve on ktorý vedel čo má povedať a ako mi pomôcť. Takto sme si spolu pomáhali prekonať najťažšie chvíle. On bol človek ktorý má na mojom prežití obrovskú zásluhu. Naučil ma myslieť pozitívne a brať chorobu s „rezervou" . Vždy vravel že áno máme sa zle ale že nesťažujme si lebo veľa ľudí na svete sa má o mnoho horšie. Do poslednej chvíle bojoval a veril že sa z toho dostane. Nebola to naivná viera v prežitie. Bola to viera a odhodlanie bojovať ktorá by mala byť príkladom všetkým ľuďom ktorí v živote bojujú svoj vlastný boj. Či už o život alebo hoci aký každodenný boj. Vedel že je na tom zle ale aj napriek tomu neupadal mysľou, veril že bude lepšie. Písal som si s ním až do poslednej chvíle ale nikdy ale skutočne nikdy sa mi nesťažoval ako veľmi trpí a aké muky prežívá. Naučil ma ako prežiť ale jemu samému „nebolo dopriate" prežiť. Neprejde deň kedy by som na tebe nepomyslel. V momentoch keď je mi najhoršie si spomeniem na tvoju vnútornú silu ktorou si dokázal pozitívne ovplyvniť svoje okolie a hneď je mi lepšie.

Nakoniec možno povedať len to že Pán Boh tých čo má najradšej chce mať čo najbližšie pri sebe. V duchu tejto myšlienky verím že sa na nás pozeráš z hora a dávaš na nás pozor. Dúfam že si jedného dňa spolu dáme ten žiaľ neuskutočnený futbal niekde tam hore. Chýbaš nám všetkým hrozne moc. Najlepší priatelia na veky Brat môj. Česť tvojmu boju...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?