Prečo blogujem o rakovine?

Autor: Jozef Marček | 15.1.2011 o 1:06 | Karma článku: 13.40 | Prečítané  2204-krát

Som zaťažený zaťahovať cudzích ľudí do svojho sveta? Potrebujem ľudom stále hovoriť o tom ako som trpel počas liečby? Som psychopat ktorý sa dokáže vyrozprávať len prostredníctvom blogu? Dúfam že sa mi uľaví keď ľudia budú poznať môj príbeh? Poľutujú ma? Potrebujem aby ma ľutovali? Ľutujú ma vôbec? Na všetky tieto otázky sa pokúsim odpovedať iba prostredníctvom jedinej. Prečo píšem práve o rakovine?

 

O rakovine píšem z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj to, že často krát sa mi stáva keď ľudia so mnou komunikujú že sa ma boja spýtať veci ohľadom choroby aj napriek tomu že ich to zaujíma. Viem je veľa chorých, vyliečených ktorí sa boja hovoriť o tom čo prežili. Boja sa vracať k tomu čo ich ešte stále hlboko raní. Nechcú znova otvárať tie boľavé rany ktoré ešte ani zďaleka nie sú zacelené. Každá ich spomienka znamená veľa bolesti a utrpenia.

Pre mňa je blog miesto kde môžem povedať všetkým toľko vecí a najlepšie je že pri tom nemusím ani čoby len pootvoriť ústa. Nemusím vidieť všetky tie tváre. Všetky tie reakcie, zdesené pohľady ľudí ktorí potom ako sa dozvedia čím som si prešiel neveria vlastným ušiam. Pozerajú na mňa a pýtajú sa či si robím srandu. Že vôbec nevyzerám na to a podobne. Potom nastane chvíľa obdivovania a otázok ktorá sa končí momentom keď si osoba oproti mne uvedomí že mi tieto otázky nemusia byť práve príjemné a začne sa ospravedlňovať za svoju zvedavosť. ( nemusí mi to byť príjemné ale ja o tom rád porozprávam každému kto je „milo" zvedavý) Vždy sa snažím každému odpovedať na všetko čo ho zaujíma. Chápem že ľudia nemajú odkiaľ vedieť že čo sa skrýva za „holou hlavou" onko pacienta a keď sa s ním stretnú osobne radi by vedeli čím prechádza. Zrazu sa v nich zapne výzvedno-ľútostný režim. Je aj druhá strana ľudí ktorí keď započujú čím som prešiel tak to ide jedným uchom dnu a druhým von. Možno sa boja spýtať, možno ich to nezaujíma, kto vie? Každý má dosť vlastných problémov.

Späť k tomu prečo blog. Stačí sadnúť na pár minút k notebooku a spomenúť si na nejaký moment z liečby. Začnem písať úvod. Zo začiatku sa to zdá ako krátka spomienka. Postupne sa to nabaľuje. Z jednej spomienky je riadok, pár riadkov, strana. Časom sa ukáže že každá udalosť z liečby je pre mňa ako nekonečná studňa menších udalostí ktoré mi prichádzajú na um samé. Každá spomienka z liečby sa rozvetvuje do ďalších a ďalších spomienok. Občas mám pocit že som tým tak trochu nakazený. Písať o tom aké to bolo keď som ochorel, keď som sa liečil a podobne. Koho všetko som spoznal. Ako ma to všetko poznačilo a zmenilo. Píšem aj preto lebo sa snažím dávať reálny pohľad na to ako to vyzerá za dverami za ktoré sa nechcete nikdy dostať. A to sú dvere za ktorými sa vám zmení život. Je to miesto ktoré vám ponúka tak veľa aj napriek tomu že vás postupne ničí, žiaľ občas aj zabíja. Fyzicky aj psychicky. Baví ma písať o tom všetko lebo moja výpoveď je pre niektorých ľudí čo sa liečia povzbudzujúca (usudzujem na základe reakcií) . Potom je skupina vyliečených ktorý mi píšu že v množstve mojich článkoch sa našli a že im pomohlo prečítať si o tom že nie sú jediný ktorí trpeli (trpia). Písanie je pre mňa možnosť „povedať" veci ktoré sa ťažko hovoria.

Na záver by som sa chcel poďakovať Elisabeth za to že ma priviedla k blogovaniu a že mi našla takúto alternatívnu možnosť sebarealizácie. Teraz je už len na vás čo si pomyslíte pri čítaní mojich blogov a ako si odpoviete na otázky z úvodu. Či som tu kvôli potrebe ľutovania alebo je podstata úplne niekde inde.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nový premiér? Ako sa Danko Slotovi aj Ficovi vymkol z rúk

V popularite predbehol aj trojnásobného premiéra Roberta Fica a SNS, ktorej šéfuje, ako jediná z koaličných strán preferenčne rastie.

ŠPORT

Tatar posunul Tím Európy do finále Svetového pohára

O góly európskeho výberu sa postarali výlučne Slováci.

KOMENTÁRE

Dankov vzostup nemá iba jednu príčinu. Je ich viac

Predsedovia Smeru a Mosta prekročili zenity svojich možností.


Už ste čítali?